Spomienkový rozhovor Juraja Komoru so Štefanom Fleischerom z augusta 1991: Tanec by nemal byť cieľom, ale prostriedkom...

Autor: Slávka Melečková <(at)>, Téma: Kronika, Vydané dňa: 27. 11. 2021

     Štefan a Ľudmila Fleischerovci boli dlhé roky, v čase ich súťažného pôsobenia, príkladom pre slovenské páry. Števo po skončení súťaženia trénoval po celom Slovensku, ale najčastejšie v Košiciach a Trenčíne. V čase keď vychádzal mesačník Tanečný magazín, som so Števom urobil rozhovor v auguste 1991. Je zaujímavé prečítať si Števove názory a vyjadrenia po štvrťstoročí.



Ako ste začínali?

Trénovali sme väčšinou v Malej sále v PKO, kde sa dalo trénovať 2-3 razy do týždňa, pretože v KST PKO bolo veľa krúžkov. Zvyšné tréningy som absolvoval v rámci tanečnej školy u pána Remišovského, niekedy na balkóne spoločenskej haly alebo v krčku pred sálou pred zrkadlami. Bol som začínajúcim tanečníkom u pána Remišovského, keď sa na jeden z tréningov dostavil aj pán Buryan z Brna. „Ten dlouhý je dobrý, ale stojí jako dvakrát zalomený hřídel, takže z neho nic nebude“. Táto poznámka sa týkalamňa a mala tiež určitý vplyv na moje rozhodnutie mať úspech v tanci.

Aké boli vtedy tvoje klubové vzory?

Z vyspelejších párov to bol Štefan Krautman so Slávkou Kopálovou, ktorí na tú dobu boli vynikajúcimi tanečníkmi, hlavne Slávka. Ich tancovanie bolo vysoko atraktívne. V štandarde sa mi veľmi páčil Imro Tichý s manželkou Zdenkou a potom tam bola množstvo talentovaných tanečníkov, ako boli: Gusto Paštéka – Matilda Šimčíková, Milan Tomašovič s Dankou Gregušovou, Fero Repka, Kuzan, Šaly a ďalší.

Ako sa vtedy tancovalo? Aký bol tanečný štýl?

Tancovalo sa ďaleko jednoduchšie, ako teraz. Neboli ešte žiadne akrobatické figúry, bolo to čisté tancovanie. Hodne sa čerpalo z populárnych väzieb (pričom sme v danej dobe nevedeli, že sa to tak volá).

Ako si sa učil nové figúry, variácie?

Keď sme boli začiatočníci, hodne sme odpozorovali od vyspelejších párov. Potom sme chodili na ich tréning na takú v dnešnom slova zmysle špionáž. Neskôr sme čerpali nové figúry predovšetkým z filmov.

Chodili v danej dobe do klubu zahraniční tréneri?

Samozrejme, že chodili. Predovšetkým z Viedne Wolfgang Stefel, ktorý chodil v určitom období aj raz do týždňa – patril v ŠTT medzi európsku špičku. Ďalej pán Schucker z Insbrucku, chodil do klubu raz za 2 – 3 týždne. To bolo v rokoch 1966-67.

Aká bola cena za tréning?

Ceny boli na tú dobu vcelku prijateľné. Neviem koľko to bolo presne, ale bolo to okolo 500 Kčs za poobedie. Prípadne to bolo vo forme šampanského, ktoré si v tej dobe v Rakúsku vysoko cenili. Z anglických trénerov tu bol Dimitri Petrides (v rámci Dunajského pohára robil inštruktáž, ako aj solové tréningy) a John Little. Z NSR pán Gert Hedrich. Škoda, že v období, keď som bol tanečníkom medzinárodnej triedy, od sezóny 1968-69 boli kontakty s vyspelým Západom úplne prerušené.

Ako si to potom zvládol?

Čerpal som z literatúry, mal som objednanú Moorovu Mesačnú listovú službu a študoval som z učebníc. Potom nás trénoval Pavel Dvořák, vtedajší majster ČSSR v štandarde, ktorý nám veľmi pomohol – chodil asi dva roky a potom Igor Henzély, ktorý robil niekoľko inštruktáží v Bratislave.

Akým systémom si trénoval?

Vtedy sa trénovalo hodne a ja som trénoval viac ako hodne. Napr. v béčku s mojou partnerkou Albíniovou som trénoval 5-6 hodín denne, a to bolo každý deň. S Ľudkou, mojou manželkou, som trénoval racionálnejšie, 2-3 hodiny denne. Už som vedel jasnejšie, čo chcem. Istú dobu som chodil k Elene Molnárovej na pohybovky, dvakrát do týždňa, čo mi veľmi pomohlo.

Ako sa dívaš na možnosti, ktoré si mal ty v danej dobe a možnosti terajších tanečníkov?

Myslím si, že tanec a jeho technika je v súčasnosti veľmi prepracovaná, čo v našej dobe nebolo. To bola výhoda pre nás, pretože rozdiel v úrovni našich a zahraničných párov nebol taký veľký. Je pravda, že v súčasnosti sú väčšie možnosti tréningu so zahraničnými trénermi, ale ceny za tréning sú take vysoké, že si to málokto môže dovoliť. Myslím si, že pokiaľ sa u nás nevytvorí schopná vrstva profesionálov, ktorí budú vedomosťami na potrebnej úrovni, tak to bude všelijaké. Ale kolobeh histórie je vrtkavý. Čo nemôže byť dnes, môže byť zajtra. Treba vždy veriť, že to má zmysel. V samotnom súťažnom tancovaní sa nemôžeme dívať len na výsledky.

Samotný tanec by nemal cieľom, ale iba prostriedkom k naplneniu nášho času.